Apríl sa u nás niesol v duchu príprav na veľký a dlhoočakávaný výlet - boli sme pozvaní do Holandska. Bývali sme v dedinke Wijdenes u p. Miep van Dulken (ch.s. Lovely of the Unicorn). Strávili sme tu niekoľko dní, kedy nás Miep sprevádzala na cestách po Holandsku, pozreli sme si holandské dedinky, boli sme sa prejsť v blízkom meste Hoorn, viackrát sme navštívili Markermeer, zastavili sme sa aj na severnej strane Holandska pri Severnom mori a nakoniec sme navštívili aj centrum Amsterdamu. V nedeľu sme sa zúčastnili veľkej klubovej výstavy kólii Holandského klubu.
Bol to krásny a nezabudnuteľný výlet, a preto som sa rozhodla, že opäť napíšem reportík o našich cestovateľských zážitkoch a o živote v Holandsku.

Ako sme sa vlastne dostali do Holandska?

Navštívenie Holandska nikdy nebol náš plánovaný sen o ktorom by sme boli dlho premýšľali a plánovali cestu. O tomto výlete sme rozmýšľali až od konca minulého roku, keď sme sa vracali z nášho výletu v Rumunsku. Cesta do Rumunska bola veľmi zdĺhavá, trvala takmer 14 hodín a my sme si vtedy povedali – keď sme zvládli túto cestu, už nám nič nemôže byť ďaleko. Po fotkách ktoré sme uverejnili z výletu na Facebooku, nám vnukla myšlienku navštívenia Holandska známa tamojšia chovateľka dlhosrstých kólií Miep Van Dulken (Lovely of The Unicorn). Prehovárala nás, že do Holandska cestu o veľa ďalej nemáme, a bola by veľmi rada ak by sme prijali jej pozvanie na pár dní ku nej, poukazovala by nám mnoho typických Holandských vecí a mohli by sme sa zúčastniť aj veľkej nedeľňajšej Klubovej výstavy dlhosrstých a krátkosrstých kólií holandského klubu. Mne nebolo treba veľa hovoriť, ešte sme síce cestu zvažovali a čakali, ale v marci sme sa definitívne rozhodli, poslali sme prihlášku na Klubovú výstavu a potvrdili sme Miep, že sa onedlho vidíme, pretože sa vydávame na 1500 kilometrovú cestu do Holandska.

Cestovanie

Čas utiekol veľmi rýchlo (hoci by to nikto z nás v decembri nepovedal) a my už sme sa v stredu večer, 10.4. balili na cestu. Pred tým sme ešte vykúpali kóliam Samanthe a Grace biele labky, bruchá a „podbradníky“, ktoré mali po zime statočne zošednuté. Cesta Slovenskom (smer Žilina) ubiehala rýchlo, pred večerom sme stihli ešte aj krásnu veľkú dúhu priamo v Tatrách.
Hneď za Poľskými hranicami nás po pár kilometroch čakala zrušená cesta – nijaké informácie či značky na obchádzku. Tak sme prešli dvojkilometrový rozbúraný úsek iba na spojke, aj jednotku zaradiť bol veľký problém. Poľské diaľnice boli široké a prázdne a preto sa tam každé autíčko rozbehlo. Aj to naše, kým sme nezbadali policajtku kývajúcu na okraji cesty. Policajtka sa nahla do auta, zaznelo neidentifikovateľné poľské rečnenie, čím sme odpovedali jedine „English please“. Pani policajtka nám zasvietila baterkou do tváre, potom si zasvietila aj do kufra, kývla nám a odišla. Pointa? Môžme byť len radi že asi žiadna nebola.

V Nemecku nás nestrašili nijaké obmedzené rýchlosti, ale strašila nás kólia Grace, pretože jej bolo zjavne po ceste ťažko a všetko jej jedlo, ktoré pred cestou dostala, sa zrazu ocitlo vonku. Vonku = na Samanthe. Na jej nevoľnosť sa vytvorili dva odlišné názory – tvrdím totiž, že nie je dobré dávať psíkovi papať pred cestou – samozrejme že jej bolo nevoľno. Janka tvrdí, že v tom problém nie je a Grace zabehol bodliak v krku (ktorý sa jej zamotal do labky a ona si ho vyhrýzala) a bolo jej preto zle… Tu sa môže každý čitateľ prikloniť k jemu sympatickej verzii. Grejsin obsah žalúdka pôsobil na Samanthinej srsti ako lak, bola tvrdá a nerozčesateľná. Keď sa mi ju na nasledujúcom odpočívadle podarilo dostať do formy „ako tak“ vyzerajúcej, Samanthe sa to evidentne nepáčilo a vyhliadla si pár minút na to na prechádzke voňavú, hnedú kôpku z ktorej si vytvorila neodstrániteľný suvenír. (Stálo nás to väčšinu Jankinho púdru a i tak sme ešte dlho cestovali v miernej aróme.)
Ďalšia krásna spomienka z Nemecka bola z čerpacej stanice – kedy nás ručička prinútila zastaviť a natankovať drahý nemecký benzín – 1,8 eura za liter. Aspoň sme sa potom utešovali, aký krásne tichý je tento benzín a ako výborne sa ide. (Naozaj neviem, či to bola pravda, alebo sme sami seba presvedčili.) Počas cestovania do Holandska sme samozrejme nezabúdali fotiť…

Vchádzame do Holandska – naše prvé dojmy

Do Holandska sme vstúpili niekedy predobedom. Prispôsobili sme sa jazdeniu tunajších ľudí – neexistovalo aby niekto v Holandsku prekročil rýchlosť, či bol za volantom nervózny – na rozdiel od posledného výletu v Rumunsku a ich cestných pirátov to bolo príjemné prekvapenie. Prezerali sme si rovinatú krajinu, plnú mlynov (na začiatku Holandska sú len tie veterné) a polí, na ktorých mali rásť tulipány. Lenže zima prišla neskoro aj k nim a tulipány sa rozhodli že nebudú kvitnúť vo svojom klasickom termíne. Pred príchodom k Miep sme si dali ešte malú pauzu, a tak sme zamierili do Neznámeho holandského parčíku. Cestou sme stretávali mnoho cyklistov – to sme ešte netušili, aký je v Holandsku bicykel obľúbený.

Miep Van Dulken a Harry Wouterse (Lovely of The Unicorn)

V malebnej dedinke Wijdenes nás privítali Miep s Harry. Srdeční a zlatí ľudia, ktorým sme za veľa vďační z týchto dní. Hneď nám poukazovali v ktorých izbičkách budeme bývať, porozprávali sme sa na úvod, Grace sa snažila zoznámiť s ich mačkou Inkou (neúspešne za celý pobyt – síce Inku si neobľubila nikdy, jej granulky áno :-)) a medzitým z kuchyne rozvoniavali chystajúce sa špagety so špeciálnou mäsovo-šampiónovou omáčkou Harryho. Zvyšok večera sme sa prerozprávali o našich krajinách a navečer sme sa prešli k Markermeeru na malinkú a milú mušličkovú pláž. Nijaký piesok ani kamienky, len samé mušle.

Poznávanie Hoornu, holandskej kultúry, zvykov a výborného jedla

Ráno sme sa stretli v jedálničke kde sme mali nachystané kráľovské raňajky, bolo tam isto všetko čo by človeku napadlo. Na dnešný deň nám Miep pripravila „holandský poznávací deň“ – aj s kóliami. Krátko po raňajkách sme si vyrazili pozrieť si holandské mlyny vo Wijdenes. Najprv tzv. typický „Watermild“, neskôr aj „Dustmild“. Mlyny sú stále v prevádzke a ich majitelia boli veľmi prívetiví a povodili nás v nich. Po obhliadke sme pokračovali cestou do mesta Hoorn. Bohužiaľ chvíľu sme museli čakať na parkovisku či sa umúdri aj počasie, pretože od rána pršalo. Onedlho sa však mraky potrhali a my sme mohli vyraziť. Cestou do mesta sme si vychutnávali ľahučkú a rýchlu premávku za prítomnosti semaforov na senzory.
Prešli sme sa po prístave Hoornu kde sme videli prístavnú vežu s mestským znakom s jednorožcom, i sochy troch slávnych chlapcov z Bontekoe, ku ktorým sa viaže jedna z legiend tohoto mesta. Pokračovali sme cestou na Červené námestie, kde sa týčila socha holandského diktátora – ktorý ma doteraz veľmi rozporuplnú povesť. Prešli sme sa na nábrežia prístavu až cez park v Hoorne, kde nám Miep zatiaľ rozprávala z histórie či aj súčastnosti mesta, ukázala nám bývalé veľké väznice i prvú krčmu v Hoorne.

Život v Holandsku

Po prechádzke mestom sme sa vrátili do Wijdenesu. Holandské dedinky sú si všetky veľmi podobné a domy majú charakteristickú architektúru. Jedná sa o veľmi malé domčeky z pravých tehličiek, mnohokrát dvojdomy. Všetko domy majú jedno spoločné – jedno veľké okno obrátené priamo do ulice, takmer ako „výklad“. V oknách nemajú nijaké žalúzie ani záclony, maximálne pár rastlín na parapete – a vidieť cez neho priamo do domu. Bolo to veľmi milé, keď sme spolu sedeli v jedálničke a okolo chodili susedia z prechádzok či práce a vždy s úsmevom zakývali keď niekoho vo vnútri videli. Aj vonku sa nám každý prihováral a zdravil „Hellou!“. Najprv sme nevedeli ako môžu tak rýchlo uhádnuť že sme cudzinci a zdravia nás anglicky, kým nám Miep nevysvetlila, že pozdrav „hellou“ je vlastne aj holandský. :-)
Večer sme mali prichystané skvelé holandské národné jedlo. Pred každým jedlom je zvykom dať si kúsok čerstvo upečenej bagety, ľudia si vždy kúsok odrežú a podajú sediacemu vedľa. Až po tomto predjedle sa rozdáva hlavný chod, ktorým dnes boli mäsové guličky so zemiakmi, karfiolmi a špeciálnou omáčkou. Na pitie bolo vínko alebo džús – výborný hustý pomarančový džús, nijaká „oranžová voda“. Po večeri sme Miep a Harrymu vopred poďakovali za všetko a dali im pár darov – dúfame, že najmä kvalitné Slovenské víno si budú len a len chváliť. Večerné rozhovory o všetkom možnom trvali dlho do noci – počas večera si ešte Miep vybrala fotku svojho trikolórneho Pauillaca z ktorej som jej popri príjemných rozhovoroch vytvorila kreslený portrét.

Sobota pri Markenmeer

Po dlhšom spánku nás opäť čakali kráľovské raňajky. Už zrána bolo jasné, že nás dnes čaká nádherné počasie, a tak sme sa rozhodli že sa všetci vychystáme na prechádzku ku Markermeeru a od neho sa prejdeme po pobreží a obídeme tak Wijdenes z druhej strany až domov. Markermeer je najväčšie Holandské jazero – spojené úzkym prieplavom aj so Severným Morom. V histórii bolo aj Markermeer ozajstným morom, ale dnes je iba jedným naozaj veľkým jazerom – i to sa holanďania v budúcnosti chystajú „vysušiť“ a získať tak viac pôdy a pozemkov. Našich 7 dlhosrstých kólií budilo u každého pozornosť – a aj my všetci sme si prechádzku vychutnávali, na oblohe ani obláčik, len slnko, voda, vlny a vietor. Z našich fotografií pri Markermeer som vytvorila samostatnú novú fotogalériu.
Cestou popri holandských poliach sme videli mnoho zvierat – kone, husi, kačky, ovce aj kozy. Jednotlivé pozemky boli oddelené iba brázdami s plytkou, asi polmetrovou vodou, aby zvieratá neprechádzali z miesta na miesto. Najmä veľkosť tamojších oviec, kačíc a husí nás zaskočila – boli takmer dvojnásobne veľké ako tie naše Slovenské – predpokladám že je to ich ideálnymi životnými podmienkami ktoré tam majú vytvorené. Večer sme mali v pláne chystať naše tri kólie na Klubovú výstavu. Na poslednej večernej prechádzke mi Samantha večer spestrila skokom do jednej z vodných brázd (a nebola to čistá voda, len našťastie nesmrdela) a tak ma čakal dvojnásobok roboty. Všetci sme sa čudovali, čo to večne poslušná a úžasná Samantička spravila – tieto kúsky sú charakteristickým znakom pre modrú Grejs predsa a nie pre Sam… Po zvládnutých, perfektne učesaných psoch sme unavene padli do postele a nastavili si budíky na skoré ranné hodiny.

Klubová výstava dlhosrstých a krátkosrstých kólií Holandského klubu

V nedeľu sme mali na programe Klubovú výstavu. Vytvorila som samostatný článok ohľadom priebehu celej krásnej klubovky aj s obsiahlou fotogalériou.

Severné pobrežie Holandska – návšteva Severného Mora

Pondelok sme si opäť dlhšie pospali po namáhavom predošlom dni na Klubovej výstave. Zbalili sme si svoje veci a rozlúčili sa s Miep.
Naša ďalšia cesta smerovala na Severozápadný okraj Holandska – povedali sme si, keď už sme tu, určite by bola veľká chyba nenavštíviť more. Počasie bolo fantastické a cesta nebola nijakým veľkým odklonom od našej plánovanej trasy. Zastavili sme v malej dedinke Wijk Aan Zee a vydali sa smerom ku pobrežiu. Prechádzalo sa tam iba pár ľudí. Obloha bola opäť bez jediného oblačíka, fúkal mierny vietor a všade okolo nás bola iba jemná, pravá piesočnatá pláž a tmavomodré čisté more. Vo fotogalérii od mora môžete nájsť viacero obrázkov z nášho času stráveného na pláži. Nazbierali sme si tam mnoho rôznofarebných mušlí (do vreciek a sáčkov :-)). Jedinou nevýhodou bolo, že sme nenašli na celom pobreží jedinú palicu ktorú by sme dali aportovať Samanthe a Grace, a tak padol za obeť náš posledný balík papierových vreckoviek.

V hlavnom meste Holandska – Amsterdam

Ďalšou zastávkou mal byť Amsterdam. Rozmery Amsterdamu sme pochopili už pri vchádzaní do samotného centra, čo nám trvalo minimálne pol hodiny. Zatiaľ sme si aspoň obzerali ulice a mesto. Charakteristickým a nezameniteľným znamením, že sa naozaj nachádzate v Amsterdame, je neskutočné množstvo bicyklov všade naokolo. Popri cestách pre autá boli vytvorené ďalšie cesty zvlášť pre bicykle, a to v celom meste. Bicykle boli naozaj všade – odstavené popri všetkých cestách, na bicyklových parkoviskách, aj priviazané o okolité stĺpy. Starí ľudia z nákupov, mladí z robôt a aj deti zo školy chodili prevažne na bicykloch – a pochopili sme že okrem toho že je to tá najlacnejšia doprava, je aj rozhodne najrýchlejšia. Ďalšie špeciálne pruhy boli pre taxíky, policajtov a autobusovú dopravu.
Zaparkovali sme v Europarkingu a vydali sa na prechádzku mestom. Videli sme veľkú holandskú Beurs van Berlage, známu sochu – Atlas, holandské najznámejšie Dam Square, veľkú centrálnu stanicu i najväčšiu a najznámejšiu amsterdamskú ulicu. Celé mesto je taktiež popretkávané systémom kanálov, čo ponúka možnosti rýchlej dopravy najmä v centre mesta. Cestou späť, unavení chodením, sme si objednali dve drahé holandské pizze (za 13eur jedna) – ktoré boli navyše príliš tenké a naozaj malé. Kým sme zúbožene čakali na lavičke pred Pizzeriou, zastavila sa sympatická mladá rodinka, keďže si ich dievčatko chcelo prezrieť kólie. Bolo to veľmi príjemné stretnutie, porozprávali sme sa o Amsterdame i cestovaní, dievčatko sme zoznámili so Samanthou a Grace…
Po kompletnej obhliadke mesta sme došli späť do Europarkingu – kde sme zaplatili za naše dve hodiny parkovania 12 eur – a vybrali sa von z Amsterdamu. Kým sme sa dostali na diaľnicu, porušili sme pár krát zákaz vjazdu, našli sme sa v niektorých jednosmerných cestách opačným smerom a obchádzali sme cúvaním pár rozbitých ulíc v rekonštrukcii.

Park Hoge de Veluwe

Posledná zastávka v Holandsku bola v Hoge de Veluwe parku. Všetky štítky a tabule pri cestách ukazovali smer, tak sme si pomysleli, to bude isto niečo významné a pekné. Nebudem opisovať koľkokrát sme poblúdili a koľko drahého holandského benzínu sme v danej lokalite vypustili do ovzdušia. Neváhali sme dlho, keď už sme park našli, pôjdeme sa naň pozrieť.

Nečakaná zastávka v Česku a zvyšok cesty

Utorok skoro nadránom nás GPS vedie zvláštnou cestou. Schádzame z diaľnice a prechádzame dedinkami. Veľmi zvláštne – prečo majú všetky české mená? Určite sme neplánovali vojsť do Česka. Tentokrát nás GPS naviedla cez Prahu a Brno až na Slovensko, čo Janka kategoricky odmietla. Vyšli sme nad jednu dedinku a odparkovali na lúke práve za prítomnosti červenajúcej sa oblohy. Janka ešte našla nejakú hromadu sena ktorú sme Mrkvošovi napchali do klietky a mohli sme si vychutnať krásny východ slnka v Česku – vyšlo to naozaj nečakane dobre.
Vedeli sme že máme ešte riadny kus cesty pred sebou, a preto sme zastavili na najbližšej nemeckej pumpe na raňajky. Na výber nebolo mnoho (ale zaujala nás päť kilová Nutella priamo pri pokladni, presne za 39,99 eura). Naložila som si na tácku jednu suchú, malú bagetku, k tomu dve malé nutelky (obdoba džemíkov v obaloch) a horúcu čokoládu z kávomatu. Bola som zdesená, keď mi pani pri pokladni naúčtovala presne 5,25 eura. Boli to moje najdrahšie raňajky v živote – a nejednalo sa o nijaké komfortné
Cestou cez Poľsko sme pri jednom odpočívadle narazili na krásne jazierko (samozrejme bolo treba preliezť plot, pretože tam bol zákaz vstupu). Spoločnosť nám robil len jeden rybár neďaleko značky „neloviť ryby“. Stačilo naňho raz namieriť náš teleobjektív (až neskôr nám došiel náš účinok, šlo iba o nevinnú súkromnú fotku) a do piatich minút sme tam boli sami. Samantha a Grace sa nadýchali čerstvého vzduchu a my sme mohli vyraziť na zdanlivo posledné tri hodiny jazdy – podľa našej GPS. Ale hodiny sa rýchlo nazbierali, keď sme sa cestou nevedeli vymotať z Poľska a ešte tesne pre hranicami sme našli dlhú radu áut kvôli nejakej nehode, a tak sme nasledujúce hodiny strávili hľadaním vhodnej obchádzky. Nakoniec sme šťastne docestovali – do Žiliny, a neskoro v noci aj do Košíc.

Ďakujem mojej partii že sa taktiež dali nahovoriť na túto ďalekú cestu. Som si istá, že každý z nás si odniesol mnoho nových zážitkov a vedomostí… :-) .

Katarína Schmiesterová
19.04.2013